Search

Mýty a legendy o Kahnemanovom Systéme 1 a 2.

Tento článok bude o jednej z najpopulárnejších teórii v behaviorálnych vedách, ktorá sa ako mnohé iné dočkala zjednodušenia a nepochopenia masou.


Systém 1 - popisujúci intuitívne/rýchle, emocionálne a podvedomé procesovanie našej mysle a Systém 2 - popisujúci pomalé, úsilie vyžadujúce, logicko-analytické myslenie, prvýkrát použili v roku 2000 psychológ Keith Stanovich a jeho kolega Richard West. Jednu z najznámejších teórií v behaviorálnych vedách sa však masívne podarilo spopularizovať až Danielovi Kahnemanovi vo svojej knihe „Thinking Fast and Slow“ takmer 10 rokov dozadu, keď táto kniha bola prvýkrát publikovaná. Kahnemanova teória mala slúžiť ako užitočná analógia, ktorá nám mala pomôcť pochopiť zložitý mechanizmus akým sa rozhodujeme, procesujeme informácie a svet okolo seba. V momente keď sa táto teória presunula z akademického sveta do mainstreamu začala sa kriviť a dezinterpretovať nesprávnym spôsobom. Jej jednotlivé časti začali ľudia vytrhávať z kontextu a brať teóriu doslovne – nie ako funkčnú analógiu k zložitému procesu rozhodovania. Toto nanešťastie viedlo k uvažovaniu v binárnom móde typu – buď som v automatickom móde, emotívny a podliehajúci skresleniam (Systém 1) alebo vedomý a racionálny (Systém 2). Práve vďaka tomu, že nám tento model pripadá intuitívne správny a veľmi jednoduchý na pochopenie, sa mu podarilo masívne rozšíriť. A to je práve kameň úrazu. Pričasto z triviálnych záležitostí robíme vedu a zo zložitých vedeckých záležitostí triviálnosti. Taký je aj osud Kahnemanovej teórie. Od čias jeho popularizácie akademici skúmali tieto modely myslenia a v tomto článku sa budeme venovať práve kritike nesprávnych interpretácií a krivení tohto nesmierne hodnotného modelu do simplistického a binárneho pohľadu na tak komplexný fenomén ako je ľudské myslenie a rozhodovanie.

Nedávno sme mali možnosť vzhliadnuť prezentáciu, ktorá vysvetľovala Kahnemanovu teóriu a dokonca sa uchýlila k tomu, že činnosti rozdeľovala do 2 kategórií: na tie automatické ako šoférovanie, písanie na stroji, či umývanie riadu a tie premyslené a racionálne ako výber zamestnania, partnera (áno, seriózne ☺) či domu. Úprimne ma to rozosmialo. Náš (biologický) organizmus je neustále bez toho, aby sme si to uvedomovali, ovplyvňovaný obrovským množstvom premenných jednak nášho vnútorného prostredia a jednak pre mennými z okolia (priestory, tvary, svetlo, pachy, zvuky atď – viac v našom blogu Dokážeme byť výlučne racionálne bytosti?), ktoré bez toho, aby sme si toho boli vedomí, ohýbajú naše vnímanie sveta a “farbia” ho rozmanitými farbami. To, čo nazývame súčasne vedomým a racionálnym je z pohľadu neurovedy viac menej ilúziou (podľa nás skôr viac ako menej ☺). Naše vnímanie je konštantne skreslené a inak to nebude. Milióny rokov evolúcie, ktoré vytvorili isté formy správania a myslenia, nie je možné meniť na počkanie a už vonkoncom nie cez pekné anekdoty z motivačných knižiek. Sú totiž súčasťou zložitej kognitívnej mašinérie nášho mozgu, ktoré sa dlhodobo vyvíjali a neostáva nám nič iné, len sa zmieriť s tým, že v každom momente nášho bytia podliehame skresleniam a skratkám, cez ktoré operuje náš mozog. Ak o nich vieme, dáva nám šancu na korekciu.


Poďme sa teda spoločne pozrieť na najčastejšie mýty a chybné interpretácie, ktorých sa ľudia najčastejšie dopúšťajú pri interpretácií tohto modelu.


Mýtus číslo 1 – Ak chceme, dokážeme sa rozhodovať výlučne VEDOME a RACIONÁLNE


Ešte raz pre zopakovanie, Systém 1 je Kahnemanom popisovaný ako efektívny, riadený emóciou, rýchly, podvedomý, nemáme ho pod kontrolou a naproti tomu Systém 2 ako pomalý, logický, kalkulujúci, vyžadujúci vedomé úsilie. Keď sme sústredení a máme pocit, že sa vedome rozhodujeme, náš mozog spotrebúva veľa glukózy. Tento stav je pre náš organizmus dlhodobo neudržateľný (neustále sa snaží hľadať energeticky úspornejšie riešenia), a preto obrovská časť nášho rozhodovania/posudzovania prebieha za scénou, mimo našu vedomú myseľ. Samotný Kahneman a vedci zaoberajúci sa ľudským rozhodovaním nám hovoria, že drvivá väčšina nášho procesovania a rozhodovania prebieha za scénou mimo našu vedomú myseľ (uvádza sa od 95 % do 99 %). Sami zvážte koľko priestoru pre vašu vedomú, racionálnu a logicky sa rozhodujúcu myseľ tu ostáva. Prečo sa nám teda javí, že sa rozhodujeme väčšinu času vedome? Pretože kým naša podvedomá myseľ procesuje množstvo vstupov z vnútorného a vonkajšieho prostredia a urobí za nás rozhodnutie a posunie ho do nášho vedomia – máme mylný pocit, že sme sa rozhodli vedome – my sami za seba. Avšak naša podvedomá myseľ nám len posunula výsledok tohto zložitého procesovania a umožnila nám ho zvedomiť. Taktiež pravidlá na základe, ktorých si náš mozog vyberá, čo sa stane vedomým, operujú mimo úroveň nášho vedomia. Môžeme mať subjektívne pocit, že si volíme to, čo si budeme myslieť, že si vyberáme vlastné myšlienkové obsahy, ale ide len o post hoc interpretáciu, nie o fakt! Ak by sme teda chceli racionalitu pripisovať výlučne vedomým rozhodnutiam – tak by sme museli slovo racionalita nemilosrdne vymazať z našich slovníkov. Avšak podvedomé vie byť rovnako dobre racionálne i múdre ako i rovnako dobre hlúpe.


Mýtus číslo 2 – Systém 1 – ovplyvnený emóciou – tam kde sú emócie tam je aj iracionalita


Pričasto sa stretávame s čiernobielym hodnotením ľudského správania a ľudských pohnútok, či rozhodnutí a ich delením na tie emocionálne a racionálne. Pričom tie prvé sú tie, ktoré páchajú veľa škody a tie druhé sú spásou pre ľudstvo. Spock a Data (postavy zo Star Tracku, pozn. autora), ktorí nepodliehajú vplyvu emócií sú prototypom racionálneho a múdreho uvažovania a rozhodovania. Kiež by sme tým emóciám nepodliehali! Naozaj? Poďme sa na to pozrieť bližšie. Robili by sme múdrejšie rozhodnutia bez vplyvu emócií – Systému 1? Toto tvrdenie je z neurobiologického hľadiska opäť obrovský nezmysel a veda nám ukazuje, že presný opak je pravdou a emócie sú priam nevyhnutné a vždy prítomné v rozhodovacom procese pokiaľ sa nejedná o patologické stavy. Čo viedlo Spocka k tomu, aby sa túlal vesmírom a hľadal nové civilizácie? – nebola to náhodou túžba objavovať? Čo ho viedlo k tomu, že sa bránil voči nepriateľom? – nebol to náhodou strach? Čo ho viedlo k tomu, že chodil oblečený a nie nahý? – nebol to pocit studu? Emócie sú hybnou silou nášho rozhodovania a neuroveda nám ukazuje, že bez ich prítomnosti by sme boli paralyzovaní i pri triviálnych rozhodnutiach a stali by sme sa „rozhodovacími mrzákmi“. Čo by sa dialo v našej krajine keby sme svoj oprávnený hnev, ktorý nás vyhnal do ulíc nesmerovali voči kriminálnikom, ktorí ovládali moc v našej krajine? Našla by si ich spravodlivosť? Nestigmatizujme emócie, pomáhajú navigovať naše smerovanie v tomto komplexnom svete, áno rovnako správnym i nesprávnym smerom. Od toho už, ale máme práve vyššie kognitívne schopnosti a schopnosť reflektovať na naše vlastné pocity a myšlienky a to nám dáva moc nebyť ich zajatcom, keď nás smerujú do slepej uličky.


Mýtus číslo 3 – Separátne fungujúce jednotky


Už samotné zarámcovanie pojmov Systém 1 a Systém 2 môže zvádzať k videniu týchto systémov ako separátne fungujúcich jednotiek. Nečudo, že sa toto uvažovanie dostalo do mainstreamu a mnohých populárnych psychologických článkov a stratilo tak svoju hĺbku. Nie, tieto jednotky nefungujú separátne a ani jedna nie je nadradená tej druhej. Na neurobiologickej úrovni v našom mozgu nič také ako Systém 1 a Systém 2 neexistuje, ale naopak vidíme tam plejádu rôznych procesov a systémov pracujúcich spoločne. Neexistuje empirický ani teoretický dôkaz o tom, že by sa Kahnemanom popísané atribúty jedného alebo druhého systému objavovali ako separátne a špecifické jednotky (centrá) v našom mozgu. Tieto systémy teda nepredstavujú doslovne špecifické centrá v našom mozgu, ktoré by sme vedeli hodiť do škatule Systém 1 a Systém 2 a prepínať medzi nimi ako sa nám uráči. Prestaňme preto chybne zjednodušovať. Ak by sme Systému 2 pripísali logické uvažovanie – dospeli by sme k tomu, že rôzne kognitívne aktivity zapájajú rozmanité centrá mozgu v závislosti od úlohy, ktorej sme vystavení. Áno, dokážeme identifikovať centrá alebo špecifické oblasti mozgu, ktoré sa o niečo viac spájajú s afektívnym, impulzívnym, emočným rozhodovaním a iné, ktorým by sme pripísali analytické myslenie a vyššie kognitívne funkcie. Samotný Kahneman podotýka, že naše rozhodovanie a takmer všetky procesy sú výsledkom kombinácie oboch týchto systémov, ktoré fungujú v súčinnosti, pracujú ako tím a umožňujú nám sa rozhodnúť.


Mýtus číslo 4 – Systém 1 podlieha skreslenia a Systém 2 nie.


Oba tieto modely myslenia podliehajú skresleniam a chybám. Ani jeden nemôžme striktne označiť za apriori dobrý alebo zlý. Oba vedia chybovať a oba sa vedia správať múdro. Ako sme už spomínali, samotný Kahnemam tvrdí, že takmer všetky procesy sú výsledkom práce oboch týchto systémov. Myšlienka, že pri rozhodovaní najprv úraduje ako prvý Systém 1 a následne zasadne ad hoc komisia - teda náš“ vedomý a racionálny“ Systém 2, ktorý dokáže korigovať jeho skreslenia je samozrejme nesprávna. To by samozrejme vyžadovalo splnenie podmienky, že náš Systém 2 vie o chybovosti Systému 1 a vie ako chybu opraviť a naučiť systém 2 novým pravidlám. Ak uvážime, že v našom mozgu je okolo 86 miliárd neurónov a každý neurón môže mať až 10 000 synaptických spojení, hovoríme o biliónoch synapsíi - teda o nesmierne komplexnom systéme. Ak sme aj schopní postrehnúť jeho chybovosť, je to len špička ľadovca. Predstava Systému 2 ako vedomej mysle, ktorá si vyberá svoje aplikácie je teda naivná. Napríklad už len to, že držíme v rukách mäkké objekty ako deka dokáže zmeniť naše vnímanie a naše rozmýšľanie napríklad o našom vzťahu k šéfovi alebo našej matke tak, že ich budeme hodnotiť ako priateľskejší a pozítivnejší práve pod vplyvom podprahového pocitu, ktorý v nás vyvoláva mäkkučká deka, pričom my o tom nemáte ani potuchy. Štúdií, ktoré nám ukazujú, aký vplyv na nás majú napríklad spomínané faktory z vonkajšieho prostredia, o ktorých nemáme ani potuchy by sme vedeli vymenovať veľa. Toľko len jeden z mnohých príkladov toho, čo všetko dokáže ohýbať naše myslenie v momentoch, keď sa domnievame, že sa rozhodujeme vedome a racionálne na základe objektívnych faktov. Také racionálne bytosti sme.

Taktiež nesprávne informácie, ktoré už v hlave máme, a ktoré nám pri rozhodovaní podsunie Systém 1 a Systém 2 ich síce bude vyhodnocovať uvážlivo, analyticky a pomaly, napriek tomu nedôjde k správnym záverom, pretože má na vstupe chybné informácie. I napriek tomu, že máme informácií viac a procesujeme ich pomalšie, ani to nám samo o sebe nezaručí, že naše rozhodnutie bude racionálnejšie a múdrejšie. Naopak náš pomyslený Systém 1 nás môže zachrániť na ceste v situácii ohrozenia, keď strhneme volant a ani nevieme ako. Ak ste šachový veľmajster drvivá väčšina vášho procesovania počas turnaja je extrémne rýchla a podvedomá, vaša vytrénovaná podvedomá myseľ je vašim spojencom a pomocníkom. Naše rozhodovanie je teda výsledkom práce oboch týchto systémov, ktoré neustále podliehajú skresleniam a sú nachylné robiť chyby, ale i múdre rozhodnutia.

Zmeňme osud Kahnemanovej teórie. Skúsme sa nad vecami hlbšie zamýšľať, kým ich posunieme ďalej a vezmeme za svoje - nerobme z triviálnych záležitostí vedu a zo zložitých záležitostí triviálnosti. Z rešpektu k ľuďom, ktorí zasvätili pochopenie týchto komplexných fenoménov svoj život.


Blog: Prečo je potrebné spochybňovať.

© 2020 by HighBrõws 

  • White Facebook Icon
  • White Instagram Icon
  • White LinkedIn Icon
  • icon-smarthead-white