Search

Mimo viditeľné spektrum – Polarizáciu v spoločnosti môžeme zmeniť.

Veda prináša riešenie, nie je ani jednoduché, ani zaužívané.

Ostatné dni atmosféru u nás vystihuje slovo smútok, hnev, paralýza, strach, bolesť, prehnané analýzy, lavírovanie medzi rezignáciou a odhodlaním. Pokúsime sa načrtnúť perspektívu, ktorá nás môže posunúť bližšie ku kvalitám, o ktoré usilujeme - dôstojný, bezpečný a láskyplný život pre všetky (nielen) ľudské bytosti. V nasledujúcich riadkoch priblížime, prečo dobre mienené snahy ľudí prispieť k tolerancii, láske, prijatiu, dôstojnému životu pre všetkých, môžu napriek šľachetným úmyslom, niekedy viesť do slepej uličky a situáciu ešte zhoršovať. Hlavne ak táto snaha bude vychádzať len zo zjednodušených predstáv o človeku a nepôjde ruka v ruke s vedeckým poznaním súčasnosti. Dobre mienené rady typu buďme k sebe láskaví, tolerantní, ľúbme sa, zobuďme sa, rozmanité apely na vlastné morálne cítenie a ľudskosť, majú takmer nulový efekt. Všimli ste si? Sú exemplárnym príkladom toho, ako veľmi nerozumieme tomu ako fungujeme.


Naše slepé škvrny

Dôvodom, prečo neustále zlyhávame, je absencia vedecky podložených teórií v našich hlavách. Vychádzajúc z osvieteneckej Descartovskej definície racionalizmu a kritického myslenia, že naše myslenie je vedomé, že ak ľuďom dáte tie správne argumenty, tak sa dopracujú k rovnakým záverom, že logika je univerzálna pre každého, že naše myšlienky sú abstraktné, že môžeme rozmýšľať o čomkoľvek vo svete, že racionalita znamená absenciu emócií a mnohé iné, je vo všetkých aspektoch nesprávna a vyvrátená poznatkami kognitívnych neurovied. Tieto naivné, stovky rokov staré predstavy o našom rozume - nám však bránia klásť si tie správne otázky a nachádzať reálne funkčné riešenia. Celý život sme svedkami priamych kauzalít. Odhryznete z jablka a ubudne z neho, hodíte predmet na zem a padne. Takéto vnímanie je pre nás prirodzené a automaticky sa mu učíme od útleho detstva. Preto často týmto spôsobom pristupujeme aj k zložitým problémom a nádejame sa, že uspejeme. Veríme, že stačí ľuďom povedať, aby boli tolerantní a empatickí, nabádať k ľudskosti a očakávať od nich, že oni raz budú. Takto však drvivá väčšina fenoménov v komplexnom svete nefunguje. Nie, nebudú. Jedna vec je vynútiť konformitu alebo umlčať druhú stranu, druhá dosiahnuť skutočnú akceptáciu a prijatie. Na to, aby tieto kvality mali vôbec šancu vzniknúť, treba vytvárať vhodné podmienky a nepôjde to skokovo. Treba pochopiť biologické a kultúrne mechanizmy, ktoré nám bránia tieto kvality rozvinúť alebo ich priamo blokujú. Ak budeme ignorovať vedecké poznanie, nič sa nezmení. Nestačí očakávať, že druhá strana pochopí a vyčítať jej, že nepochopila, sami potrebujeme pochopiť, že musíme zmeniť prístup i spôsob, akým komunikujeme myšlienky a hodnoty, na ktorých nám záleží.

Vedecké dáta nám umožňujú nazrieť mimo viditeľné spektrum, mimo to, čo sa nám javí ako zrejmé, mimo to, čo nám príde automaticky ako správne.

Umožňujú nám vnímať veci, voči ktorým sme boli alebo stále slepí sme. Ak nám na vyššie spomínaných hodnotách naozaj záleží a chceme sa do budúcna niekam posunúť, musíme prijať spoluzodpovednosť a mať odvahu nazrieť za oponu. Ten obraz sa nám zrejme nebude páčiť, lebo ukáže, že naše intuitívne správne - rýchle riešenia, dobre mienené apely na morálku, stavanie samých seba na piedestál ako tých lepších a správnejších, sú od základov postavené na nesprávnych teóriách a „faktoch“. Tie však operujú na pozadí našej kognitívnej mašinérie a neustále riadia naše cítenie, vnímanie i konanie smerom k iným ľuďom. Nejedná sa o žiaden abstraktný proces – naopak, všetko to, čo sa deje v našom mozgu je fyzické a naše myšlienky sú záležitosťou nervových okruhov v ňom. Nezmiznú na počkanie ako para nad čajníkom. Je zásadné, čo nosíme vo svojich hlavách, a to čo tam nosíme potrebujeme neustále podrobovať kritike v záujme napĺňania hodnôt, na ktorých nám záleží.


Ak nám úprimne záleží na komunite LGBTI+ a akomkoľvek jednotlivcovi a skupine, ktorá je stigmatizovaná, na skutočnej inklúzii a ich prijatí, nielen na vytesnení toho nerešpektujúceho do úzadia, kde to bude ešte viac bujnieť a radikalizovať sa, pripravme sa, že liečba bude náročná a dlhá. Bude vyžadovať úsilie každého z nás. Bude vyžadovať aj prácu s tými, ktorých by sme možno najradšej opľuli, zavreli im ústa, s ktorými bytostne nesúhlasíme, s ktorými nachádzame len málo ak vôbec nejaké prieniky.


Ukážkou toho, že to je možné aj v tých najkomplikovanejších prípadoch je Aarhuský model (de-radikalizácie). Mladí radikáli z Európy, ktorí odišli bojovať za Al-Kajda a ISIS a neskôr sa rozhodli do Európy vrátiť, dostali zákaz návratu od takmer všetkých krajín Európskej únie. Dánsko sa rozhodlo pristúpiť k radikálom radikálne. Rozhodli sa im návrat späť umožniť. V meste Aarhus zriadili stredisko, ktoré prijímalo týchto ľudí, mali tím sociálnych pracovníkov, expertov, učiteľov, duchovných, podporu rodičov, dobrovoľníkov, ktorí s nimi dlhodobo pracovali a pomáhali s opätovnou integráciou do spoločnosti. Títo ľudia, ktorí sa stali extrémistami popisovali, že vo svojej krajine nemali žiadnu cenu, cítili sa byť na periférii, irelevantní, ponižovaní, a tak hľadali priestor, ktorý im dá pocit hodnoty. Zamyslime sa, koľkokrát sme nesúlas s iným človekom vyjadrili rétorikou, ktorá dehumanizovala, osočovala, škaredo nálepkovala a takto posúvala človeka k jeho najextrémnejšej verzii. Nedalo sa to aj inak? Tento ojedinelý prístup Dánov a dlbodobé úsilie prinieslo svoje ovocie, skupina "radikálov" sa úspešne integrovala späť do spoločnosti, dostala pocit bezpečia a našla stratený zmysel vlastnej existencie. Počty ľudí, ktorí odchádzali z krajiny bojovať za tieto extrémistické skupiny dramaticky poklesol. Tento projekt nám ukázal, že namiesto vytrestania či odstrihnutia, sa oplatí prototypovať iné - nové prístupy a zvoliť náročnejšiu cestu.


Depolarizácia – nezrúťme si demokraciu

Len zhruba rok dozadu politológ Robert Axelrod inicioval interdisciplinárnu spoluprácu s vedcami a expertami, ktorí skúmajú fungovanie komplexných systémov (Biodesign Institute & CIDSE). Snažili sa pochopiť, čo riadi dynamiku politickej polarizácie a vedie k priamemu ohrozeniu demokratických zriadení. Ich zistenia vieme aplikovať aj na súčasnú situáciu. Pomáhajú nám chápať aké intervencie vedia vychýliť aktuálnu trajektóriu extrémnej polarizácie a posunúť nás bližšie k zdravšej spoločnosti a fungujúcej demokracii. Ich Attraction-Repulsion Model (ARM), nám hovorí o tom, ako je možné meniť perspektívy a pohľady ľudí. Tento model má dve pravidlá:

  • Prvé, ľudia sú viac ochotní interagovať s ľuďmi, ktorí majú podobné názory ako oni.

  • Druhé pravidlo hovorí o tom, že ľudia s podobnými názormi vo vzájomnej interakcii sa posúvajú bližšie a bližšie k sebe (state of attraction – podobne ako v Axelrodovom Culture model). Naopak, ak spolu interagujú ľudia, ktorí majú opačné názory, ich názory sa od seba posúvajú stále ďalej, vzďaľujú sa, odpudzujú (repulsion).

Toleranciu definuje ako stupeň nachádzania podobnosti medzi perspektívami a pohľadmi ľudí, ktorí spolu interagujú. Tento model nám zároveň ukazuje, že miera tolerancie v spoločnosti silne ovplyvňuje trajektóriu polarizácie. Nízka tolerancia medzi aktérmi spôsobuje prívalové vlny odpudzujúcich sa interakcií (repulsion) a rýchly nástup extrémnej polarizácie. To predstavuje priame ohrozenie demokratického zriadenia. Vysoká a stredná miera tolerancie spôsobí opak. Ako teda zvýšiť mieru nachádzania podobnosti a zvýšiť tak mieru tolerancie voči odlišnosti? Zistenia Axelroda a jeho spolupracovníkov poukazujú na to, že ak budeme neochvejne netolerantní (v zmysle neschopní nachádzať, čo i len najmenšie prieniky s názorovými oponentami, resp. náš svet pre nich bude príliš vzdialený) – len samotné vystavenie ľudí iným pohľadom polarizáciu ešte dramaticky zvýši. Ak tedá komunikáciou zájdeme príliš ďaleko od hodnotového sveta druhej skupiny, prispievame k zvyšovaniu polarizácie. Priepasť medzi názorovými bublinami sa prehĺbi a posúvame sa bližšie k rozkladu demokratického zriadenia. V našom prípade hovoríme o obrovských skupinách obyvateľstva a situáciu nemôžme podceňovať.

Prosím, toto, nech si uvedomí každý z nás, koho táto hrozná tragédia a oprávnený hnev posúva na okraj jeho bubliny a ešte výraznejšie vzďaľuje od sveta názorového oponenta. Nejde o žiaden alibizmus, ale prostriedky, ktoré používame nás vzďaľujú od cieľa. Čím viac sa vzdialime svetu ľudí, ktorí nezdieľajú našu optiku, tým je menšia šanca na priblíženie sa k našim ideálom. Ak chceme zvládnuť budúce i súčasné krízy je nevyhnutné zvrátiť túto špirálu extrémnej polarizácie. Nehovoríme o tolerovaní nenávisti, prejavy nenávisti bolo a stále je potrebné zastaviť v zárodku a veľmi prísne právne postihovať. Ich propagátori patria za mreže. Tu nech si spytujú svedomie tí, ktorí mohli a mali zasiahnuť. Zároveň každý jeden z nás. Nechali sme mozgy ľudí príliš dlho marinovať v toxických mémoch. Ak sa ľuďom už dostali do hláv, je veľmi ťažké ich meniť.


S ľuďmi, ktorí majú negatívne alebo neprijímajúce postoje (nielen) k LGBTI+ komunite je nevyhnutné viesť dlbodobo diálóg (slovami Fedora Gála, hoci aj cez dieru v plote), nachádzať aspoň minimálne prieniky, hlavne neposúvať komunikáciu do extrémov, ktoré sa ešte viac vzďaľujú ich svetu, neskĺznuť však ani k ich homogenizácii, nedávať ich do jedného vreca. Identifikovať prostredia a plejádu faktorov, ktorá utvárali ich postoje a hľadať riešenia, ktoré im zamedzia. Ak ľuďom dostatočne dlho marinujete mozgy v toxických informáciách, prípadne často od útleho detstva ich vediete k tomu, aby verili informáciám bez dôkazov, učíte ich báť sa všetkého nového a hlavne poslúchať – je veľmi naivné od nich očakávať akúkoľvek flexibilitu v myslení i nesmierne ťažké posunúť ich bližšie k pochopeniu a prijatiu iných svetov. Hlavne tých, ktoré nerezonujú s ich hodnotovým svetom a spôsobom myslenia, ktorý bol do kognitívnej mašinérie ich mozgu vykresaný do veľkej miery ich inou životnou skúsenosťou. Inou genetikou na vstupe, inými rodičimi, inou výchovou, inými okolnosťami života. Táto mašinéria sa nedá zmeniť na počkanie, skokové zmeny nie sú možné. Skúste si predstaviť samých seba, ako dlho by vám trvalo, zmeniť pohľad na niečo v čom máte "jasno". O to ťažšie to ide v spoločnosti, ktorá oceňuje sebavedomie, skalopevnú vieru v správnosť vlastných názorov, ego masírujúce sebaklamy, namiesto autentického sebapoznania a intelektuálnej pokory. Byť schopný aktívne hľadať vlastné slepé miesta, pripustiť nedokonalosť, limity a neustálu skreslenosť vlastného uvažovania je pre náš mozog bolestivé. Zmena nepríde rýchlo a nepríde len zvnútra, potrebujeme vytvárať prostredia, kde tieto kvality budú oceňované a ľudia ich začnú viac a viac kopírovať. Navyše vedci dokážu predikovať mieru našej kognitívnej flexibility alebo rigidity aj podľa veľkosti špecifických štruktúr v našom mozgu, či podľa reakcie nášho mozgu na rizikové situácie. Pre istých ľudí je skrátka omnoho náročnejšie prijímať zmeny, otvoriť sa novým informáciám i perspektívam. Tieto biologické odlišnosti treba pri komunikácii s ľuďmi zohľadňovať. Nerešpektovanie týchto poznatkov a neschopnosť ich prakticky preniesť do našej denodennej interakcie je ďalší z dôvodov prečo v komunikácii s názorovými oponentami neustále zlyhávame.


Axelrod odporúča zamerať sa na intervencie, ktoré nám pomôžu nachádzať aspoň minimálne prieniky, spojenia, zamerať sa na pochopenie sveta druhej strany, kultivovať kognitívnu empatiu (schopnosť mentalizovať, nahliadnuť do sveta iného človeka, simulovať jeho životnú skúsenosť). Nie však len v našich empatických kruhoch, ale primárne s tými z opačného názorového spektra. Empatizovať s ľudmi, ktorých vnímame ako tých našich, je jednoduché. Stačí sa pozrieť na sociálne siete, kde je zjavné ako sa utvrdzujeme vo vlastných postojoch spoločne s tými "našimi" a kúpeme v pocite vlastnej nadradenosti a správnosti vlastných presvedčení. Ak zdieľame spoločné znaky, hodnoty, dokonca náhodné prvky podobnosti, zapína empatiu náš mozog automaticky. To, čo naša hlava identifikuje ako podobnosť opäť súvisí s našou špecifickou životnou skúsenosťou.


To čomu sme neboli vystavení a je nám to cudzie, toho sa náš mozog prirodzene bojí. Aby to prijal, musí sa to stať familiárnym, musí s tým mať dobrú skúsenosť, nepôjde to však skokovou zmenou. Nepôjde to apelmi na morálku a ľudskosť. Nedokážeme ľudí teleportovať z bodu A do bodu Z. Len postupnými krokmi a opakovaním dostať bližšie k porozumeniu. Potrebujeme postupne budovať pre druhú stranu priestor bezpečia, prijatia, autonómie a vzájomného rešpektu. Je to beh na dlhú trať. Zároveň je do istej miery naša schopnosť rýchlejšie prijať to odlišné, definovaná aj špecifickými kvalitami danej biológie popísanými vyššie. Ak hovoríme o úplne odlišných svetoch a empatizovaní s nimi, ide o nesmierne metabolicky náročnú činnosť pre náš mozog. Okrem toho často aj bolí, pretože na tejto ceste objavujeme, že nám nejaké dôležité okolnosti unikali, že sme videli len oklieštený obraz života inej ľudskej bytosti. Aby sme iný svet dokázali naozaj pochopiť, musí náš mozog simulovať perspektívu iného človeka, získať od neho nesmierne veľa informácií, mať záujem, dobre sa pýtať - len tak je možné vytvoriť akú takú predstavu o jeho svete. Len tak, je možné aspoň čiastočne pochopiť aké prostredie a okolnosti vytvorili inú ľudskú bytosť, iné spôsoby myslenia a iné perspektívy. Bez schopnosti vytvoriť vo vlastnej hlave mentálnu reprezentáciu sveta iného človeka, kognitívna empatia nie je možná.


Empatia neznamená zľahčovanie, zbavovanie zodpovednosti ani apriori akceptáciu, ale čo najvernejšie priblíženie sa k pochopeniu sveta iného človeka. Ak tohto nie sme schopní, budú naše humanistické reči len vyprázdneným pojmom, a asi tak funkčným ako vypísať si na papier komu všetkému odpúšťate a myslieť si, že ste odpustili. Zároveň bez týchto vhľadov do sveta iných ľudí nedokážeme nachádzať dobré riešenia. Na toto všetko však musíme vytvoriť priaznivé podmienky, nejde to v atmosfére strachu, napätia ani hnevu. Tá nás zásadným spôsobom konzervuje už v existujúcich postojoch a oklieštuje našu kognitívnu flexibilitu a schopnosť zakomponovať nové informácie do už existujúcich mentálnych databáz.


Nutne potrebujeme vo svojom mozgu aj iných hlavách vychodiť nové cestičky, ktoré nám umožnia rozmýšľať o ľuďoch inak. Ak budeme šliapať po tých istých cestách, budeme sa vzďaľovať viac a viac. Je to nesmierne ťažké, lebo náš mozog volí cestu energetickej úspornosti. Cestičky, ktorými sme „chodili“ často predstavujú pomyselné rýchlostné diaľnice, ktoré náš mozog využíva pri uvažovaní o iných ľuďoch. Konzistentnou vytrvalou interakciou, kde s druhou stranou dokážeme nájsť aspoň malý prienik, sme schopní vytvoriť v hlave minimálne nový neurónový lesný chodníček a postupom času aj novú diaľnicu. Bude to vyžadovať čas a na vstupe musí byť aspoň minimálny prienik – identifikovaná zhoda, resp. podobnosť.

Na to, aby sa to podarilo realizovať, potrebujeme, aby ľudia, ktorí majú veľký dosah na iných ľudí a médiá zviditeľňovali a komunikovali neextrémne pozície, nevzdialili sa príliš svetom názorových oponentov a nekomunikovali na názorových okrajoch svojich bublín, ale hľadali aspoň minimálne prieniky.

Nálepky nás od seba vzďaľujú a vypínajú empatiu

Čo teda robiť ak komunikujeme s niekým s kým sme názoroví oponenti a naše svety sú od seba vzdialené? Ako prispieť k tomu, aby bol vôbec možný dialóg? Aby sme sa obe strany posunuli o krok bližšie k pochopeniu iného človeka? Je potrebné sa vyhnúť tomu, aby sme sa hneď v úvode interakcie vzdialili jeho svetu. Akonáhle mozog daného človeka identifikuje výraznú odlišnosť, spúšťa sa stresová reakcia, druhá strana prestane počúvať, schopnosť zakomponovať nové myšlienky do jej sveta je zahataná, empatia sa výrazne redukuje. Šokujúce štúdie neurovedca Davida Eaglemana ukázali ako obyčajná nálepka dokaže zmeniť našu schopnosť empatizovať s iným človekom. V milisekundách náš mozog vyhodnocuje mieru náhodnej podobnosti a robí deliace čiary na základe rôznych kritérií od náboženského či politického presvedčenia, socio-ekonomického statusu, pohlavia, farby pleti a mnohých iných. Zároveň ide o veľmi dynamický proces kategorizácie, ktorý sa mení v priestore a čase. V danej štúdii skenovali mozgy ľudí a nechali ich pozerať sa na ruku, do ktorej sa pichalo ihlou. U participantov dochádzalo k aktivácii matrice bolesti a spusteniu empatie. Stačilo však k rukám participantov pridať nálepku (v tomto prípade v kontexte náboženského presvedčenia - moslim, kresťan, scientológ, ateista..) a empatická reakcia simulácie bolesti sa nespúšťala pokiaľ išlo o ruku človeka z "opačnej strany". Obyčajná nálepka stačí na to, aby sa zmenila reakcia nášho mozgu a vypla empatiu voči človeku. Samozrejme boli tam individuálne odlišnosti, ale trend bol jasný - výrazne redukovaná až nulová empatia pre skupinu, s ktorou sa neidentifikujem. Neredukujme preto ľudské bytosti na okliešťujúce nálepky, ktoré zbytočne ochudobňujú naše komplexné a rozmanité osobnosti a zároveň redukujú/vypínajú schopnosť ľudí empatizovať. Vytvárajme empatické kruhy, s ktorými sa vie identifikovať každý.


Čo môže byť príkladom takejto nálepky, ktorá bráni komunikácii a zbližovaniu bublín? Zviditeľňovanie akéhokoľvek znaku, symboliky, používanie jazyka, ktorý je v hlave druhého človeka, ktorý so mnou nesúhlasí pomyselným červeným gombíkom. Ide o obraz, ktorý je v mozgu človeka naviazaný na negatívne asociácie. Touto aktiváciou druhú stranu vyblokujeme a zákonite tlačíme bubliny od seba a napomáhame radikalizácii oboch strán (Axelrodov model ARM). Poznatky kognitívnych neurovied nám jasne zviditeľňujú, že aktiváciou tohto obrazu, aktivujeme celú asociačnú sieť. Čím častejšie aktivujeme danú asociačnú sieť, tým viac prispievame k posilňovaniu už existujúceho spôsobu myslenia, uzatvárame druhú stranu v jej doterajšom presvedčení. Čo je potrebné si uvedomiť? Aké znaky, symbolika, jazyk, slová sú pre môjho názorového oponenta pomyslenou červenou šatkou pre býka, ktoré ho posunú ešte viac do radikálnej pozície. Je dôležité zvážiť koncepčné narábanie so symbolmi, aby sme si nestrieľali góly do vlastnej brány. Je teda dôležité pracovať na tom, aby sa to, čo je svetu oponenta vzdialené, priblížilo, zasadením do kontextov, ktoré sú svetu oponenta blízke. Je nutné kombinovať prvky toho čo pozná a toho, čo chceme, aby spoznal. Ak budeme príliš radikálni a vzdialení, neposunieme sa ako spoločnosť nikam.


Vplyv podprahovej symboliky

Ľudské správanie však neovplyvňujú len nálepky, ktoré sú explicitné a sme si ich vedomí, ale aj symbolika, ktorá nás ovplyvňuje podprahovo, ktorá operuje mimo úroveň nášho vedomia. Zaujímavým príkladom je štúdia, ktorú popisuje stanfordský neurobiológ Robert Sapolsky, uskutočnená v rôznych európskych kozmopolitných mestách. Tá nechala prejsť kresťanov cestou popri kostole, ktorou sa mali dostaviť na určené miesto, bez toho, aby to týmto ľuďom zdôraznili. Následne v dotazníkoch sa ich pýtali na ich vzťah k ľuďom, ktorí s nimi nezdieľajú ich vierovyznanie. Kresťania vykazovali viac konzervatívne a negatívne postoje smerom k nekresťanom v porovnaní s kontrolnou skupinou kresťanov, ktorá išla inou cestou a nebola vystavená podprahovej symbolike. Vystavenie jazyku podprahovej symboliky, ktorá bez toho, aby si to daný človek uvedomoval, pre mozog signalizovala jeho príslušnosť k danej skupine (kostol, synagóga, tričko futbalového tímu, vlajka – dosaďte si, čo chcete), spôsobila vyhrotenie postoja voči skupine na opačnej strane (ak existuje anti-skupina). Viedlo to teda k zvýšeniu vnútroskupinovej solidarity a k vyostreniu mimoskupinovej neznášanlivosti. Vystavenie ľudí na opačnej strane názorového spektra tejto symbolike, ich ešte viac radikalizuje.


Symboly nám pomáhajú vyjadriť našu solidaritu ľuďom, ktorí sa teraz cítia pravdepodobne ešte viac zraniteľní a zaslúžia si našu maximálnu podporu. Je to dobre mienené empatické gesto, ale presne týmto aktom sa nám druhá strana ešte viac vzďaľuje a radikalizuje. Efekt zbližovania tu bohužiaľ nefunguje a pocit bezpečia môže byť len zdanlivý. Čo je dôležitejšie, u ľudí s opačným názorom dochádza k opätovnej aktivácii asociačných sietí, negatívne naviazaných na daný symbol, ktoré druhú stranu nielen uzatvárajú, ale ešte viac posilňujú predchádzajúci spôsob myslenia. Ten, ale nechceme posilňovať, alebo? Myšlienky nie sú žiadnou abstrakciou, ale záležitosťou fyzických okruhov v našom mozgu. Ak nám ide úprimne o dobrú vec, mali by sme sa vážne zamýšľať nad tým, ako prejaviť solidaritu a zväčšovať všetkým ľuďom empatické kruhy, novými, sofistikovanými, inovatívnymi spôsobmi komunikácie.


Dobré riešenia vyžadujú pochopenie iných svetov

Krásnou ilustráciou toho, ako nás hľadanie prienikov v zdanlivo neriešiteľných sitáciách dokáže posunúť k úspešným riešeniam je epidémia eboly z roku 2014. V máji toho roku sa začal naprieč africkými národmi od Guiney až po Sierra Leone šíriť smrteľný vírus eboly. V priebehu mesiacov umierali stovky až tisíce ľudí. Len málo domácich rozumelo príčinám, po rokoch vojen a nepokojov tam panovala veľká nedôvera k cudzím, ktorá sa obrátila voči humanitárnym pracovníkom. Domáci ich obviňovali za nešťastie, ktoré ich krajiny postihlo. V Guiney došlo k vyhroteniu situácie a 8 humanitárnych zdravotníckych pracovníkov i novinárov bolo zavraždených domácimi. Rapídnemu nárastu šírenia eboly dopomáhali posmrtné rituály domácich. Tí mŕtvoly nakazené ebolou umývali, bozkávali, prezliekali na znak smútku, rešpektu a lásky k mŕtvemu. Všetky snahy pracovníkov oblečených v čudných skafandroch, striktná karanténa, izolácia a zákazy posmrtných rituálov boli odsúdené na neúspech. Svetu domácich boli príliš vzdialené. Nerešpektovali pravidlá vyššie spomínaného ARM modelu. V Sierra Leone v dištrikte BO sa však odohrával iný príbeh. Skupina dobrovoľníkov sa rozhodla postupovať iným spôsobom. Pracovali spoločne s domácimi na tom, aby našli riešenie, ktoré zastaví šírenie vírusu, ale zároveň uspokojí ich potrebu odsmútiť stratu a zachovať ich tradície a zvyky, ktoré boli pre nich nesmierne dôležité. Nakoniec prišli s riešením, ktoré nahradilo telo mŕtveho nakazeného vírusom kmeňom banánovníka. Nad touto maketou mohli domáci vykonať všetky posmrtné rituály, uspokojili sa a začali spolupracovať. Aké dôvtipné, však? Namiesto toho, aby humanitárni pracovníci doniesli riešenie zvonka, namiesto neochvejného sebavedomia v správnosť vlastného riešenia a štandardného postupu, si dovolili zapochybovať. Prejavili ochotu načúvať svetu iných ľudí, načúvať ich strachom. Toto riešenie vyžadovalo veľké úsilie, množstvo rozhovorov, obrovskú dávku inovatívnosti, snahu o pochopenie úplne odlišného sveta. Dokázali nájsť minimálny prienik bublín, riešenie rešpektovalo ARM model. Tento prístup umožnil efektívne zastaviť šírenie vírusu a situáciu stabilizovať. Humanitárni pracovníci mohli ostať rigidní a slepí voči inej možnosti, považovať štandardný postup za jediný správny, vystupovať z pozície nadradenosti a považovať zvyky domácich za primitívne, ostať zásadoví a „verní vlastným ideálom“. Neurobili tak. Čo bolo v jadre ich kreatívneho riešenia? Neobyčajný záujem o svet iného človeka, ochota pochopiť čoho sa obáva, na čom mu záleží. Pochopenie, že iné životné okolnosti a biologické danosti na vstupe vytvoria iných jedincov, že pocit nadradenosti nie je na mieste. Zodpovednosť a pomoc, áno. Ak disponujeme dostatočnou kognitívnou flexibilitou, umožnime si to. Prílišné sebavedomie a vyhranený postoj nemusí vždy napomáhať tomu, o čo sa vlastne snažíme a môže dokonca prispieť k bujneniu presne toho, čo tu nechceme.

Neprepadnime predstave vlastnej intelektuálnej nadradenosti, neskĺzavajme k riešeniam, ktoré nám na rozum prichádzajú ako prvé. Jednoduché riešenia v komplexnom svete sú často receptom na katastrofu. Len málokedy sú tie správne a málokedy nás dovedú k ideálom, o ktoré usilujeme. Rýchle riešenia neexistujú, neležia na osi "x" ani "y", je potrebné hľadať os "z". Pomôžme si ju nájsť. Z úcty a rešpektu k ľudskej rozmanitosti.


Dodatok 1: Ak vás zaujíma viac zdrojov, informácií – radi doložíme

Dodatok 2: Ak ani tieto príklady a vysvetlenia neboli dostačujúce a nepomohli zostúpiť z pomyselného piedestálu, odporúčame investovať energiu a prečítať si minimálne tieto dve knihy – Behave od stanfodského neurobiológa Robert Sapolsky a Genetic Lottery – Why DNA matters for Social Equality od behaviorálnej genetičky Kathryn Paige Harden. Pomôžu pochopiť, ze vieme omnoho menej ako sme si mysleli, ale umožnia chápať o čosi viac. Presmerujú našu pozornosť k práci na novej vízii spoločnosti, kde dokáže prosperovať každý bez ohľadu na genetickú a „okolnostnú“ lotériu.


 

Zdroje a literatúra:

Robert Axelrod, Evolution of Cooperation, 2006, Persezs Books

Michael Gazzaniga, Cognitive Neuroscience: The Biology of the Mind, W W NORTON & CO, 2018

Lilliana Mason. A cross-cutting calm: How social sorting drives affective polarization. Public Opinion Quarterly, 80(S1):351–377, 2016

Robert Axelrod, Joshua J. Daymude, Stephanie Forrest, Preventing extreme polarization of political attitudes, 2021

Steven Levitsky and Daniel Ziblatt. How Democracies Die. Crown, 2018.

Robert Sapolsky, Behave, Penguin Random House, 2018

Robert Axelrod, Complexity of Cooperation, Princeton University Press, 1997

Juraj Pavlásek, Od neurónových sietí ku globálnemu kapitalizmu, Forzúm Sapientiae, 2020

George Lakoff, Mark Johnson, Metaphors we live by, The University of Chicago Press, 2003

Joseph Le Doux, The Deep History of Ourselves, Pengiun Group, 2020

Thomas F. Pettigrew and Linda R. Tropp. A meta-analytic test of intergroup contact theory. Journal of Personality and Social Psychology, 90(5):751–783, 2006.

Antonio Damasio, Feeling and Knowing, Little Brown Book Group, 2021

Boleslaw K. Szymanski, Manqing Ma, Daniel R. Tabin, Jianxi Gao, and Michael W. Macy. Polarization and tipping points. Submitted to this special issue of PNAS, 2021.f

Lisa Feldman Barrett, 71/2 lessons about the brain, Pan Macmillan, 2021

Kathleen Blair, K.D., AlannaKamp, Oishee Alam, Challenging Racism Project 2015-16 National Survey Report. Penrith, N.S.W., Australia: Western Sydney University; 2017

Dr.Larry Sherman, Professor of Neuroscience at the Oregon Health & Science University, You and Your Racist Brain: the Neuroscience of Prejudice, 2018

Paul W.B. Atkins, David Sloan Wilson, Steven C. Hayes, Prosocial, Context Press, 2019

Mark A. Peletier, Rutger A. van Santen, Erik Steur, Complexity science, World Scientific, 2019