Search

Teória "Trojjediného" mozgu dávno vyvrátená

Jednou z najúžasnejších vecí na vede je to, že neustále podlieha zmene. Vedecké poznatky pribúdajú dramatickým tempom a nové fakty nás neustále nútia ohliadnuť sa ponad vlastné rameno a vytvoriť novú interpretáciu príbehu, ktorý sme pokladali za správny. Dnes si povieme niečo viac o teórii, ktorá je vyvrátená už pár desiatok rokov.

lizard brain

Napriek tomu sa s ňou ešte stále stretnete v populárnych psychologických časopisoch, učebniciach psychológie, vo vzdelávaní v rámci osobnostného rozvoja i v práci koučov. Teória trojjediného mozgu je totiž tak jednoduchá na pochopenie, že si ľahko získala pozornosť ľudí. Paradoxom je, že jedným z najväčších popularizátorov tejto vyvrátenej teórie bol astrofyzik a popularizátor vedy Carl Sagan, v časoch (80-te roky), keď už existovalo mnoho dôkazov o tom, že nie je pravdivá.


Vysvetlime si teda v krátkosti, o čom hovorí táto teória, ktorej autorom bol lekár a neurovedec MacLean. Naplno ju predstavil vo svojej práci The Triune Brain in Evolution. Teória trojjediného mozgu stojí na základnej myšlienke, že každý ľudský mozog pozostáva z troch nezávislých, hierarchicky usporiadaných a vzájomne súperiacich systémov. Jeho model bol v podstate neuroanatomickým súrodencom Freudovho superega, ega a ida alebo Platónovej alegórie o kočišovi (rozum) a dvoch koňoch (pudy a emócie). Javí sa tak intuitívne správna, že sa stala citovanou hlavne v populárnej psychológii. Ľudský mozog teda podľa nej pozostáva z troch subsystémov – plazieho, cicavčieho mozgu - limbického systému a neokortexu. Každá vrstva bola podľa neho evolučnou nadstavbou tej predchádzajúcej a ako ďalší kúsok stavebnice bola postavená nad tú predchádzajúcu. Plazí mozog je zodpovedný za naše inštinkty a prežitie, cicavčí za naše emócie a cítenie, moderný mozog primátov – neokortex za náš intelekt. Neokortex, ako sídlo našej racionality, nám teda pomáha tieto inštinkty a emócie krotiť. Hypotézy predložené MacLeanom však neprešli skúškou času. Vďaka poznatkom komparatívnej a experimentálnej neuroanatómie a evolučnej neurobiológie sa ukázali ako nesprávne. Nejde teda o pseudovedu, ide o starú, desiatky rokov vyvrátenú vedeckú teóriu.


Tento článok nie je kritikou jej autora. Vytváranie a testovanie hypotéz je súčasťou vedeckej práce. Táto teória je však chybná v mnohých aspektoch, preto nemôže byť užitočná ako funkčný model evolúcie ľudského mozgu, ani ako metafora popisujúca dôvody nášho správania. Poďme teda pekne po poriadku.

Posledné dekády bol príbeh evolúcie ľudského druhu, príbehom jeho výnimočnosti. Dáta však viac a viac ukazujú, že sme len ďalším primátom, ktorý je ostatným primátom v mnohom podobný. Darwin bol zástancom myšlienky, že mozgy sa „vylepšujú“ v priebehu evolúcie a táto myšlienka bola prítomná aj vo vede o anatómii mozgu v jej prvopočiatkoch. To reprezentovala myšlienka, že ak porovnáme mozog cicavca a mozog plaza, uvidíme tam posun viditeľný vo forme novej „vrstvy“, podobne ako pri geologických vrstvách.

Prvotná myšlienka v anatómii mozgu a jeho evolúcii bola, že aj cicavčí mozog si zachováva záznamy z evolučnej minulosti vo forme nižšieho plazieho mozgu a na jeho najvrchnejšej vrstve nájdeme vrchol evolúcie neokortex. Táto idea je však nesprávna v mnohých ohľadoch. V prvom rade evolúcia neprebieha takto lineárne a nepredstavuje progres, ale zmenu. K evolučným zmenám dochádza transformáciou a reorganizáciou existujúcich častí. Ako podotýka stanfordský neurobiológ Robert Sapolsky, ak sa pozrieme na rozmanité regióny a typy buniek v našom mozgu, ktoré by boli výnimočné len pre ľudský druh, nenájdeme ich. V mozgu cicavca nájdeme teda len transformované verzie štruktúr, ktoré nájdeme aj u plazov a iným stavovcov. Tieto expandované štruktúry nám pomáhajú navigovať a kontrolovať komplexnejšie telá a prostredia. U ľudí špeciálne sociálnu komplexitu, s ktorou súvisí aj expanzia kortexu. Jediné v čom je teda rozdiel, je že tieto štruktúry u rôznych druhov expandovali do iných rozmerov, podľa potrieb prostredia, v ktorom operujú. Ľudia napríklad nedokážu na želanie meniť farby, zmrštiť sa do malej guľôčky, dorásť amputované končatiny, dvihnúť 30 násobok vlastnej váhy. Nie sme teda vyvinutí viac alebo lepšie, ale inak. Kortex nie je evolučnou novinkou, ktorou disponujú len ľudia, či iné primáty. Napríklad spomínané plazy tiež disponujú kortexom. Sépie, chobotnice a hlavonožce sú zasa vybavené extrémne komplexným nervovým systémom a správaním a rovnako je to u niektorých druhoch hmyzu a článkonožcov. U vtákov pozorujeme vysoko sofistikované kognitívne schopnosti, ako výroba nástrojov a u niektorých druhov vidíme niektoré kognitívne znalosti jazyka. Starostlivosť o potomkov, ktorá by mala byť výsadou cicavcov, je prítomná nielen u vtákov, ale aj u niektorých druhov rýb. Nie je taktiež pravdou, žeby ostatné živé tvory okrem človeka reagovali neflexibilne na stimuly z okolia. Taktiež generujú správanie na základe podobných neurálnych substrátov, ktoré integrujú informácie a produkujú správanie za pomoci okruhov, ktoré si evolučne vyvinuli na rozhodovanie. Zároveň nemôžeme mať mozog plaza, nakoľko sme sa nevyvinuli z plazov. Kooexistovali sme s nimi v rovnakom čase a len zdieľame spoločného predka.


Štruktúry, ktoré MacLean nazýval „plazí mozog“ taktiež nerobia to, čo sa Maclean domnieval, že robia. Nie sú určené na „plazie“ správanie – ale napríklad hrajú kľúčovú úlohu aj pri selekcii akcie na všetkých spomínaných úrovniach. Limbický systém nie je unifikovaný systém, ale ide o súbor rôznych štruktúr s rozmanitými prepojeniami a funkciami. Je zodpovedný za množstvo iných aj kognitívnych funkcií a činností, v žiadnom prípade nie výlučne za emócie.

Jeden z najškodlivejších aspektov teórie trojjediného mozgu je to, že prisudzuje emóciám primitívnejšiu funkciu ako rozumu a zároveň hovorí, že pokrok, ktorý vidíme u ľudí je vďaka tomu, že máme rozum a vieme potlačiť emóciu. Podľa MacLeanovho modelu teda „primitívne“ emócie zodpovedajú za to, že volíte Trumpa, veríte konšpiráciám, míňate peniaze na zbytočnosti a neviete prestať civieť na bilboardy s polonahými telami. Ak šťavnatý hamburger neskončí vo vašich útrobách, porazili ste svoj impulzívny plazí mozog. Ale takto to celé nefunguje a zlé správanie nepramení z našich „plazích inštinktov“. Naša racionalita a emócie spolu nevedú vojnu. Toto je teda asi najškodlivejší aspekt celej teórie.


Ako podotýkajú mnohí neurovedci, ktorí celú svoju kariéru zasvätili vplyvu emócií na rozhodovací proces, tento koncept je nesmierne zavadzajúci. Preukázali, že emócie sú nevyhnutné pre ľudské rozhodovanie, a že racionalita neznamená absenciu emócií. Práve naopak, neurovedy nám predkladajú veľmi nešťastné a nezvyčajné prípady ľudí, u ktorých sa napríklad vplyvom ochorení alebo úrazov dramaticky znížila ich emočná kapacita a do zložitej rovnice rozhodovanie zrazu nevstupoval emočný komponent. Takýto ľudia sa nestali racionálnym kapitánom Spockom (Star Trek, seriálová postava, ktorá bola vysoko kompetentná vďaka absencii emócií). Naopak, stali sa absolútne neschopnými rozhodnúť sa, čo i len o triviálnych veciach alebo naopak schopní páchať príšerné skutky, nakoľko emócia nepôsobila ako brzda takéhoto konania. Práve kvôli kolapsu ich emočného prežívania, skolabovala aj ich racionalita. Niekedy emócia prispieva k racionálnemu rozhodnutiu, napríklad v prípade, keď vás premkne strach v situácii akútneho ohrozenia a vy uskočíte pred blížiacim sa autom, prípadne vaša zúrivosť a hnev vám pomôžu ukončiť vzťah, v ktorom ste dlhodobo zneužívaný. Pozor emócie však vonkoncom nie sú poslíčkovia pravdy. Tak ako voči myšlienkovým obsahom, tak aj voči emóciám treba byť skeptický. Sú však dôležitou súčasťou zložitej mašinérie, ktorá nám pomáha rozhodovať sa. Mali by sme zavrhnúť tento falošný konflikt medzi našou racionalitou a emóciami, s ktorým sa neustále stretávame v manažmente, politike i pri ekonomických rozhodnutiach. Na základe týchto nových poznatkov potrebujeme od základov prekopať a redefinovať pojem racionalita v súlade s aktuálnymi poznaním. Nové kontúry tohto pojmu budeme odhaľovať s našimi študentami v Brainery.


Aktuálne poznatky o evolúcii ľudského mozgu nám teda opäť raz ukazujú, že príbeh, ktorý je bližší pravde, je omnoho komplikovanejší a ani zďaleka nie tak intuitívny ako MacLeanova verzia. Ako raz povedal jeden múdry človek, mýliť sa je ľudské, ale zotrvávať v omyle je bláznovstvo. A tak, práve vďaka vede, sa môžeme na našej ceste objavovania plnej nástrah a slepých uličiek nechať neustále vyvádzať z omylu a oslobodzovať tak od starých presvedčení, predsudkov a tmárstva.


Náš ďalší článok bude pojednávať o tom, prečo je NLP alebo neurolinguistické programovanie pseudovedeckým prístupom, ktorý ma s neurovedou spoločné len slovíčko neuro.

 

Berridge, K. (2003), Comparing the emotional brains of humans and other animals. In Davidson, R. J., Scherer, K. R., Goldsmith, H. H. (Eds.), Handbook of the affective sciences, Oxford University Press.


Henry Gee (2015), The Accidental Species: Misunderstandings of Human Evolution


Georg F. Striedter (2005), Principles of Brain Evolution

Newson Lesley (2021), A Story of Us: A New Look at Human Evolution

MacLean, P. D. (1990), The triune brain in evolution: Role in paleocerebral functions.

Herculano-Houzel Suzana (2018), Human Advantage, A New Understanding of How Our Brain Became Remarkable

Chittka, L., Niven, J. (2009), Are bigger brains better? Current Biology, 19


Stuart Firestein (2012), Ignorance: How It Drives Science

LeDoux, J. E. (2012), Rethinking the emotional brain. Neuron, 73

Lisa Feldman Barrett (2020) Seven and a Half Lessons About the Brain


Antonio R. Damasio (2018) The Strange Order of Things: Life, Feeling, and the Making of Cultures